Mali sme možnosť sledovať prípravy koncertu, zažiť skvelú atmosféru počas vystúpenia aj nahliadnuť do zákulisia. Po autogramiáde si Jana Kirschner na nás našla čas a poskytla nám nasledujúci rozhovor

R: Ako vám zišlo na um spojiť toľko žánrov a muzikantov a ako dlho to vlastne trvalo?

JK: Trvá to už asi štvrtý rok a dnešok to uzatvára. Keď som bola doma s malou Matildou, napadlo mi, či by sme neurobili nejaký úplne jednoduchý projekt, niečo rýchle a pekné. Začali sme nad tým uvažovať, dávali sme dokopy pesničky a Eddie k tomu zrazu začal pridávať a pridávať ľudí, že vo finále nás to nahrávalo pätnásť hudobníkov a aj na pódiu nás stálo pätnásť. Na dnešnom koncerte nás však bolo, žiaľ, iba dvanásť, ale pri Moruši Bielej nás bolo 15 ľudí. Nakoniec to vôbec nebol malý projekt.

R: Aká bola atmosféra pri nahrávaní? Veľa ľudí - veľa pováh... Aká to bola pre vás skúsenosť?

JK: Bolo to zaujímavé, lebo sme zobrali ľudí aj zo sveta klasickej hudby, aj zo sveta popu, čo v znamená, že sme zmiešali všetkých dokopy. Ľudia zo sveta klasickej hudby sú zvyknutí na iný druh práce, ale myslím si, že nakoniec zvíťazila hudba. Dobre sa nám spolu nahrávalo a vzniklo niečo super. Hlavné je, že sme si to užívali.

R: S ktorým hudobníkom sa vám najlepšie spolupracovalo?

JK: S mojím mužom Eddom.

R: Keď ste v Anglicku snažíte sa presadiť aj slovenský folklór?

JK: Nie, nesnažím sa. To nechávam na zbory, ako sú Lúčnica a podobne. Ja som v Anglicku hrávala po anglicky s kapelou, ktorú som tam mala. Ale predsa len, keď už o slovenčine - hrala som niektoré piesne aj po slovensky a musím povedať, že na to ľudia reagovali najviac. Napríklad sme hrali pieseň „Na čiernom koni“ v Queen Elizabeth Hall, čo je skutočne vážna koncertná sála a prišli za mnou takí mladí hip-hoperi, že: „Tá, tá vec po slovensky, že to bolo super.“ A ja úplne že yeeees, že perfektné.

R: Takže neodmietajú slovenčinu?

JK: Svet je otvorený a ľudí zaujíma práve to, že je to iné. Niektorí si síce myslia, že hovoríme po rusky či po poľsky, ale pomaly zisťujú, čo sme zač. No zaujíma ich to a baví ich to, pretože je to iné, čo je super.

R: Čo považujete za svoj najväčší úspech?

JK: Stretnutie môjho muža, Edda.

R: Preferujete viac anglickú alebo slovenskú literatúru, teda ak si vôbec nájdete čas na čítanie?

JK: Ani jednu, pretože nemám veľa času na čítanie. V poslednej dobe som však dosť čítala po anglicky, čo by som chcela zmeniť. Občas mi tým, že doma komunikujme veľa po anglicky, začala trošku vypadávať základná gramatika. A to je pre mňa strašné, keďže vždy som mala jednotku zo slovenčiny a hlavne si píšem všetky svoje texty. Preto sa chcem zase začať venovať slovenskej literatúre.

R: A dcéry hovoria po slovensky alebo po anglicky?

JK: Jedna má desať mesiacov, tá ešte nehovorí, ale druhá má štyri a pol roka a tá hovorí v obidvoch jazykoch. Musím povedať, že v angličtine je úplne komická, pretože má úžasnú slovnú zásobu a rozpráva presne tak isto ako jej babka. Má výbornú angličtinu, je z nej taká malá dáma. A počúvať ju po slovensky je veľmi príjemné, lebo má veľmi pekný hlas. Vždy ma to poteší, ale musím povedať, že skloňovanie jej občas nejde. S tým bojuje, ale má veľmi dobrú slovnú zásobu.

R: Ako sa cítite, keď spievate?

JK: Na pódiu sa cítim úplne fantasticky, no niekedy je to ťažšie, keď človek cestuje, pretože je unavený. Včera sme hrali dva koncerty v Bystrici a potom nás čakal presun. Po tomto všetkom musíte vyjsť na pódium. A to nerátam, že už od štvrtej sa tu všetci pohybujeme, takže je tu taká malá únava. Ale keď vyjdete na javisko, tak si poviete, že celý deň – to všetko čo ste robili, smerovalo k tomu, aby ste podali výkon. Čiže keď výkon nepodáte, všetko bolo úplne zbytočné. To znamená, že na to pódium musíš prísť a dať to.

Z koncertu ľudia vychádzali s úsmevom a krásnym zážitkom, a my sme radi, že sme boli pri tom.

Ďakujeme za rozhovor

Veronika Sekerková a Filip Štrba